A tým, ktorí mi držali palce, ďakujem. Ale dosť už bolo Zdena Cháru. Oslavujte Michala Handzuša a Mariána Hossu, tešte sa s nimi doma na Slovensku, veď oni sú víťazi!“

ZDENO CHÁRA netají veľké sklamanie z prehry vo finálovej sérii play-off o Stanleyho pohár. Článok je z dielne Denníka Šport.

Zdeno, v čase, keď spolu hovoríme, je presne 24 hodín po šiestom finálovom zápase tohtoročného Stanleyho pohára, ktorý prehral váš Boston na domácom ľade s Chicagom 2:3 napriek tomu, že ešte 72 sekúnd pred koncom viedol 2:1. Už ste sa s tým vyrovnali?
„Ešte nie, istý čas to sklamanie potrvá. Keď si človek uvedomí, čo všetko obetoval tomu, aby sa dostal až do finále Stanleyho pohára a čo všetko musel na tejto tŕnistej ceste podstúpiť, tak mu je veľmi ľúto, že za pár sekúnd je všetko fuč. Prešli sme tri kolá play-off, nadreli sme sa ako kone, len dve víťazstvá nás delili od pohára... To nemožno len tak hodiť cez plece.“

Máte aj nejaké výčitky?
„Výčitky nie, zato obrovský smútok a sklamanie. Nechal som na ľade všetko, čo vo mne ešte po ťažkej sezóne bolo, išli sme cez bolesť, lebo v závere série už žiaden z nás nebol zdravotne úplne fit. Taký je šport, raz sa tešíte a inokedy smútite. Z prehier sa treba poučiť, aby ich v budúcnosti bolo menej.“

Dalo sa niečo urobiť inak, ako ste urobili?
„Ťažko mi je teraz v krátkosti vymenovať všetky príčiny toho, že sme proti Chicagu neuspeli. Každý zápas sa dá odohrať lepšie, tobôž ten, ktorý ste prehrali. Ale po boji je každý generál. Keďže až tri zo šiestich finálových duelov sa predlžovali, rozhodovali maličkosti a človek si občas povie, keby sme toto neurobili tak, ale onak... Ale na keby sa nehrá. Prehrali sme a už s tým nič nenarobíme. Najviac na pochopiteľne mrzí šiesty duel. V jeho závere sme boli presvedčení, že ho máme pod kontrolou a že to dohráme. Ako sme sa mýlili... Súperovi stačilo sedemnásť sekúnd, aby nám strelil dva góly a zvrátil priebeh rozhodujúceho stretnutia. V tú chvíľu vyšlo súperovi všetko a nám nič. Pri vyrovnávajúcom góle nahodil jeden z jeho hráčov puk do rohu, stade ho ďalší okamžite poslal pred našu bránku, kde boli až traja hokejisti Chicaga. Inak ako gólom sa to skončiť nemohlo. Ešte stále nebolo všetko stratené, no vzápätí prišla ďalšia nevinná akcia Chicaga, jeden z jeho obrancov vystrelil puk na našu bránku a po tom, čo sa tečovaný odrazil od žŕdky, ho poslali hostia do siete. Neuveriteľná zhoda náhod. Čosi také som azda ešte nezažil.“

Možno povedať, že v týchto chvíľach sa k Chicagu priklonilo šťastie?
„Určite. Žiaľ, my sme ho nemali v celej sérii, väčšinu zápasov ktorej rozhodol jediný gól. Kľúčovú rolu preto zohrávali aj zdanlivé maličkosti. Kam sa odrazí puk, kto ho zachytí, kto ako tečuje... Finále bolo vyrovnané ako už dlho nie, ako sme prehrali, tak sme mohli aj vyhrať. Preto ma tak bolí, že Stanleyho pohár, ktorý sme mali na dosah rúk, nám súper uchmatol spred nosa.“

Čo ste ako kapitán mužstva povedali spoluhráčom bezprostredne po zápase v kabíne? 
„Možno neuveríte, ale – nič... Na nejaké príhovory nebola ani správna chvíľa, ani čas a ak mám byť úprimný, ani vôľa. Preto som mlčal. Keď som sa rozhliadol po šatni, na všetkých tvárach som videl nielen obrovské vyčerpanie, ale aj smútok a sklamanie. V takejto situácii je každé slovo zbytočné. Navyše po chvíli vošli do kabíny novinári, takže sme sa venovali im.“ 

Čo vás v najbližších dňoch čaká?
„Už včera sme absolvovali stretnutie s trénerom a manažmentom klubu a dnes máme výstupnú lekársku prehliadku. Zajtra si sadnem s rodinou a porozprávame sa o tom, kde a ako strávime najbližšie dni.“

Keďže nie ste typ, ktorý len tak hodí veci za hlavu, vás tento neúspech bude zrejme dlho mátať...
„Asi. Na druhej strane si ale hovorím, že v živote sa stávajú oveľa horšie veci. Musím sa tešiť z toho, že sme všetci zdraví a že mám okolo seba šťastnú rodinku. Čo sa stalo, už sa neodstane, to je minulosť. Preto si treba užívať dnešok a myslieť na budúcnosť. Veď aj o rok sa bude hrať o Stanleyho pohár...“ 

Zdeno, nie je tajomstvo, že počas play-off ste často chodili na tréningy na bicykli. Vnímali ste to ako spestrenie hokejového stereotypu?
„Je o mne známe, že bicykel i cyklistiku mám veľmi rád, a keďže nebývam ďaleko od haly, tak som spojil príjemné s užitočným. Keď som prišiel na tréning, bol som už takmer rozcvičený. Na zápasy som ale chodil autom, v obleku na bicykli by som bol určite veľmi smiešny.“

Spomenuli ste, že všetci hráči Bostonu mali v závere finálovej série väčšie či menšie zdravotné problémy. Ako ste na tom boli vy?
„Nechcem o tom hovoriť, aby to niekto nebral ako výhovorku. A ja sa nechcem vyhovárať. Tobôž, že súperovi hráči na tom určite boli podobne. Finálovú sériu nerozhodol zdravotný stav jeho aktérov, ale to, kto bol lepší. A Chicago lepšie bolo.“ 

Už túto sobotu sa v Bratislave uskutoční slávnostné vyhlásenie výsledkov ankety o najlepšieho slovenského hokejistu roka. Prídete?
„V túto chvíľu to vyzerá tak, že nie. To by som musel už zajtra letieť domov. Preto som sa už ospravedlnil napriek tomu, že mi to je ľúto. Snáď to fanúšikovia pochopia. A tým, ktorí mi držali palce, ďakujem. Ale dosť už bolo Zdena Cháru. Oslavujte Michala Handzuša a Mariána Hossu, tešte sa s nimi doma na Slovensku, veď oni sú víťazi!“

Citáty
„Prešli sme tri kolá play-off, nadreli sme sa ako kone, len dve víťazstvá nás delili od pohára... To nemožno len tak hodiť cez plece.“
„Čo sa stalo, už sa neodstane, to je minulosť. Preto si treba užívať dnešok a myslieť na budúcnosť. Veď aj o rok sa bude hrať o Stanleyho pohár...“