Už týždeň zdobí pamätník na mieste leteckej havárie v ruskom Jaroslavli aj modré srdiečko s dojímavým odkazom – Drahý náš Palinko, budeš navždy nami milovaný, srdciami našimi zbožňovaný, na našich dušiach naveky pripojený, v mysliach nás troch človek dokonalý, ľúbime ťa – Majka, Lucas a Zarka.
S Paľom ste prežili krásny vzťah, mali ste vzorné manželstvo a boli ste spolu takmer 20 rokov. Hokej sa stal súčasťou aj vášho života. Zmenilo sa to?
„S hokejom sme boli naozaj úzko spätí, ale na štadión som chodila len vtedy, keď hral Pali. U mňa sa hokej spájal vždy v súvislosti len s ním. Od tragédie to išlo do stratena. Jediný kontakt, ktorý mám dnes s týmto športom, je prostredníctvom detí a najmä Lucasa, ktorý hráva v Trenčíne. A deti predsa všetko po tréningoch preberajú.“
Nepozriete si ani prenosy v televízii?
„Nie. Všetky hokejové informácie o tom, čo sa kde deje, mám od syna. On vie všetko.“
Keď bol Paľo v Rusku, nebáli ste sa, že by sa niečo mohlo stať? Ruské lietadlá nemajú najlepšiu povesť...
„Isteže, občas som o tom rozmýšľala. Preto som sa ho pýtala, aké lietadlo majú, ako lety prebiehajú, či je to bezpečné. On ma však vždy ubezpečil, že je to perfektné a nemusím mať obavy. Z jeho úst som to brala ako fakt, pretože som vedela, že aj v Amerike a kde všade hral, presedel hodiny v ,miliónoch lietadiel. A aj keď som sa bála, napokon ma upokojil a nechali sme to tak.“
Smutným faktom však bolo, že Paľo chcel už s hokejom skončiť. Nakoniec sa rozhodol pokračovať v kariére a vy ste ho v tom podporovali. Vyčítate si to dnes?
„V Rusku zostal aj preto, že aj jeho dobrý kamarát Karel Rachůnek mal ešte na rok zmluvu. Viacero rozhodnutí robili spoločne. Palimu, keďže sa mu darilo a boli s ním v klube veľmi spokojní, ponúkli ešte v novembri rok predtým novú zmluvu. Dohodli sme sa, že ju podpíše s tým, že možno tam napokon nepôjde. Že v lete uvidí, ako sa bude cítiť a podľa toho sa rozhodne.“
Čo ho presvedčilo, aby tam šiel?
„Rozmýšľali sme, čo s tým. Karel Rachůnek robil jednu charitatívnu akciu v Zlíne a pozval na ňu aj Paliho. Spolu sa rozhodovali, čo spravia. Napokon dospeli k názoru, že ešte rok to potiahnu a potom skončia. A pritom Kájo mal ponuku z pražskej Sparty a chcel ísť za bratmi. Som však presvedčená, že keby mal Paľko hokeja plné zuby a cítil by, že už ho nebaví, určite by do toho nešiel.“
Stalo sa, čo sa stalo. Majka, kto a čo vám pomáha nájsť v živote radosť?
„Jednoznačne deti a najbližšia rodina. Či už moja alebo Paľkova. Naše deti tu zostali. Už nezmeníme, čo sa stalo, a tak sa teraz musím o všetko postarať ja. Na to, aby som to zvládla, musím byť predovšetkým zdravá a silná. U nás boli deti vždy na prvom mieste a všetko sa točilo okolo nich. Jednoducho, musím ísť preto ďalej. Viem, že niekde tam predo mnou je svetielko, ktoré bliká a ukazuje cestu.“
Rozprávate sa doma o tom, čo sa stalo, alebo je táto téma u Demitrovcov tabu?„Nie je. My sa otvorene o všetkom rozprávame a držíme sa navzájom. Deti všetko chápu a keď je napríklad Zarke ťažko, podržíme ju my dvaja s Lucasom a naopak. Keď to na niekoho príde, zaskočia iní dvaja. A takto sa ťaháme dopredu.“
Vy ste pripravovali deti na to, čo ich čaká? Že napríklad v škole to možno nebude také jednoduché?
„Presne tak. Pripravovala som ich na to, že spolužiaci sa asi budú pýtať na podrobnosti, pretože Paľka poznali. Hovorila som im, že nemusia vždy odpovedať, keď sa nebudú na to cítiť. Ale veľmi mi pomohli aj panie učiteľky, ktoré vysvetlili deťom, že nech ich nechajú na pokoji a nepripomínajú im to. Nikdy neprišli moje deti zo školy s plačom, že by ich niekto či niečo ranilo.“
Ako vyzerá dnes váš deň?
„Vstávam o 6.40, pripravím deťom desiatu, odveziem ich do školy, povybavujem si veci a poobede im robím taxikárku na krúžky, a tak to ide do večera. Urobíme si úlohy a pol ôsmej idú spať. Keď mám pokoj, tak si čítam, alebo maľujem.“
Dá sa povedať aj v tomto prípade, že čas lieči?
„Na toto vám momentálne neviem jednoznačne odpovedať. Deti liečia a snáď aj čas. O päť rokov budem môcť možno povedať viac.“
Veľmi ťažko prežíval synov tragický skon Paľov otec. Aj tu sa zrejme držíte jeden druhého, že?
„My sme naozaj teraz jedna veľká rodina. Už to neberiem tak, že sú to moji svokrovci a švagriné. Považujem ich za druhých rodičov a súrodencov. Ja v nich cítim Paľkovu krv a tým aj istú jeho prítomnosť. Niekedy sa rozplačem, ale oni to chápu a povzbudzujeme sa navzájom. Paliho otca držia takisto vnúčatá a mňa okrem brata Radka a rodičov aj Paľovi súrodenci – sestry Adriana s Monikou. Sú pre mňa všetkým.“
Pristihli ste sa niekedy pri tom, ako si v duchu hovoríte - čo by teraz povedal alebo poradil Paľo?
„Pristihla. Ale pýtať sa ho nemusím, pretože ja presne viem, čo by mi povedal a poradil. Boli sme spolu sedemnásť rokov a preto podvedome konám tak, ako by to urobil aj on.“
Máte pocit, že ste mu v živote povedali všetko, alebo je niečo, čo by ste chceli dopovedať?
„Myslím si, že som mu povedala všetko, vrátane toho, ako ho veľmi ľúbim. Len by som to možno teraz ešte zintenzívnila. My sme žili jeden pre druhého. Preňho by som skočila aj pod vlak. Jeden pre druhého sme aj dýchali.“
Ako často chodíte na jeho hrob?
„Skoro každý deň. Doteraz som vynechala maximálne dva dni, aj to len preto, lebo ma tam nepustili povinnosti. Na cintorín chodíme s deťmi stále. Rozprávame sa spolu a preberáme rôzne veci. Nikdy však nepochopím, prečo práve on musel takto skončiť.“
Na hrobe má keramickú misu. Čo je v nej?
„Nechala som ju špeciálne urobiť, aby sa dala otvoriť. Aj fanúšikovia mu nosia do nej rôzne maličkosti. Pali „miloval“ napríklad sladkosti. A preto tam má dve napolitánky Milly, aj Porsche autíčka, rôzne listy, malých anjelikov, či výkresy od detí.“
Doma ste niečo zmenili?
„Nie, snažím sa všetko udržať tak, akoby žil. Akurát v spálni mi stále horí sviečka. Ale chystám sa mu neskôr urobiť takú malú sieň slávy. U rodičov, pravda, už má pamätné miesto, kde sú vystavené jeho veci, ktoré získal počas kariéry. Viete, vždy sa to tam len tak ukladalo, hromadilo a nemalo to systém. Potom prišiel popud, že by sa patrilo urobiť niečo na úrovni, a tak sme to zriadili.“
Majka, vy si sadnete ešte niekdy do lietadla?
„To teda neviem, kedy budem toho schopná. Z lietania som mala fóbiu celý život. Pre mňa bol každý let utrpenie, ale pre Paliho zase relax...“
Dnes uvedú vášho nebohého manžela pred zápasom s Českom do Siene slávy slovenského hokeja. Príjemné, však?
„Keď mi to Viliam Ružička, jeden z akcionárov Dukly oznámil, milo ma to prekvapilo. Vôbec som to nečakala. Človek totiž žije, odkedy sa to stalo, v inej dimenzii a vôbec som o tom neuvažovala. My sme sa nikdy ani s Palim o týchto veciach nebavili. Sieň bola pre mňa vždy spojená so staršími legendami hokeja. A Paľko si kládol krátkodobé ciele. Je to pekné gesto, dôkaz, že môj Paľko do takej spoločnosti patrí. A nehovorím to preto, že som jeho manželka. On mal veľkého ducha, vyžaroval dobrotu, z neho išla pozitívna energia, ktorú ľudia zacítili aj na diaľku a myslím si, že preto ho tak milovali“.
