Pre českých fanúšikov je hala Big Hat v Nagane symbolom jedného z najväčších športových úspechov v dejinách, Slovákom naopak pripomína miesto, kde bolo zavŕšené ich sklamanie. Tím s veľkými ambíciami skončil na zimnej olympiáde 1998 až desiaty.
O letenky do Nagana museli Slováci zabojovať už na predolympijskom turnaji v Oberhausene. Čokoľvek sa v Ázii mohlo pokaziť, sa aj pokazilo. Súperi z kvalifikačnej skupiny - Rakúsko, Taliansko a Kazachstan - pritom nemali na Slovákov papierovo stačiť. Všetko ale bolo nakoniec inak. Pekné spomienky na predchádzajúcu olympiádu v Lillehammeri, kde tím síce skončil šiesty, ale vyhral základnú skupinu, ako jediný porazil v základnej hracej dobe aj Kanadu a bodovanie ovládlo trio Žigmund Pálffy, Miroslav Šatan, Peter Šťastný, čoskoro vybledli.
Vzhľadom na to, že vedenie NHL nepočítalo s uvoľňovaním hokejistov už do kvalifikačnej časti, ale až na zápasy základných skupín, pokračovala zámorská súťaž až do 8. februára. Slovenský tím tak tvorili hráči z Európy plus Róbert Petrovický z farmy St. Louis Blues vo Worchesteri. V prípade postupu do základnej skupiny proti tímom Fínska, Ruska a Česka mal tréner Ján Šterbák v pláne vyradiť sedmičku hokejistov a nahradiť ich hviezdami z NHL.
Slovenské plány začal hneď od začiatku rozleptávať neznámy vírus. Vysokými teplotami trpeli kapitán mužstva Zdeno Cíger, Róbert Pukalovič aj legionár z českej extraligy Jozef Daňo. Pravý očistec však zažil najmä obranca Jerguš Bača.
Pri ceste do Nagana muselo kvôli nemu núdzovo pristáť lietadlo a vtedy tridsaťtriročný bek sa už vraj dokonca zmieroval so smrťou. "Mal skoro nehmatateľný pulz a päť minút bol v bezvedomí. Vyzeralo to, že naozaj zomrie," tvrdil lekár Miloslav Klíma. "V tej chvíli mi bolo všetko úplne jedno. Bol som tak vyčerpaný, že mi chýbala aj sila bojovať," povedal Bača, ktorého k životu prebrali infúzie, a o pár dní sa už preháňal po ľade, akoby sa nechumelilo.
Podľa japonských lekárov ochromil zákerný vírus červené krvinky, ktoré potom neboli schopné viazať na seba kyslík. Ešte pred prepuknutím zákernej choroby, zažil Bača v Japonsku aj zemetrasenie, čo mu už v tej chvíli pripadalo len ako úsmevná epizóda.
Zlým správam však nebol ani zďaleka koniec. Keď Slováci 7. februára nastúpili v úvodnom dueli proti Rakúsku, vynorila sa nočná mora zo svetového šampionátu 1996 vo Viedni, kde hostiteľom po veľkej prevahe podľahli 1:2. Tentoraz prehrávali 0:2, v druhej tretine vyrovnali, víťazný gól ale nedali ani napriek pomeru striel 38:13. "Dostať sa cez stredné pásmo, to boli galeje," zúfal si kouč Šterbák. "Niekoľko hráčov nastúpilo s horúčkou. Mali sme aj smolu," povedal, keď napočítal tri strely do tyčky.
Problémy nastali aj na druhý deň v dueli s Talianskom. Po prehranej úvodnej tretine však Vlastimil Plavucha hattrickom otočil skóre na 4:3 a už sa zdalo, že sa Slováci oslobodili od psychickej záťaže. Obzvlášť, keď na rozhodujúci duel o postup s Kazachstanom dopísal Šterbák na súpisku Bondru a v zostave sa objavil aj Róbert Švehla z
Florida Panthers.
Slovensko potrebovalo vyhrať, takticky však zápas nezvládlo, v tretej tretine trikrát inkasovalo a po výsledku 3:4 malo hrať len o deviate miesto. Tomu všetkému sa z tribúny neveriacky prizerali Pálffy so Stümpelom, ale aj Richard Zedník (vtedy
Washington Capitals), Miroslav Šatan (
Buffalo Sabres) a
Pavol Demitra (St. Louis Blues). "Boli to najčernejšie dni, aké som v hokeji zažil. Mám pocit, že ešte o dvadsať rokov sa budem budiť zo spánku hrôzou," nechápal Bondra. "Je to veľký neúspech," musel uznať aj Šterbák, ktorý čelil spŕške otázok, prečo nenechal na súpiske viac voľných miest, aby mohol využiť v poslednom zápase kvalifikačnej skupiny viac hviezd.
Prehraný zápas o 9. miesto s Nemeckom 2:4 bol už len zákonitým vyústením depresie slovenského tímu, na ktorý sa zniesla nemilosrdná vlna kritiky. "Je to môj ľudský aj trénerský debakel. Ani vo sne by mi nenapadlo, že nepostúpime," kajal sa Šterbák. "Strašne som chcel hrať, ale nezostalo pre mňa miesto. Na tribúne som trpel ako zviera,“ povedal Pálffy pred návratom do New Yorku a Stümpel si pre slovenských novinárov len povzdychol: "Škoda času, zbytočného cestovania. Sedeli sme na tribúne ako blbci," uľavil si. "Nedokážem si predstaviť pocity tých chlapcov, ktorí sa vôbec nedostali do hry," povedal s odstupom času Plavucha.
Legendárny Peter Šťastný, ktorý ako kapitán vyviedol slovenský národní tím zo skupiny C medzi svetovú elitu, bol v rozpakoch. "Nagano je skutočne vážnym varovaním, ktoré by nemalo byť nikomu ľahostajné. Teda aspoň tým, ktorí tvrdia, že im ide o hokej," namieril Šťastný svoju kritiku na vedenie slovenského hokeja.
Vtedajší šéf zväzu Dušan Pašek sa však hneď na olympiáde postavil za trénerov. "Od začiatku sezóny dosahovali výborné výsledky, v tíme vytvorili výbornú klímu. Nevidím dôvod ich odvolávať," povedal Zdeňkovi Paulovi z denníku Sport. Šterbák s Františkom Hossom potom viedli národný tím aj na majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku.
Nagano bolo pre slovenský hokej obdobným varovaním ako Svetový pohár 1996 pre ten český. V slovenských hokejistoch však strach z ďalšieho Waterloo prebudil veľké odhodlanie. Už v roku 2000 prišlo striebro z MS v Petrohrade, o ďalšie dva roky historické zlato zo Švédska a potom aj bronzové skompletizovanie medailovej zbierky zo šampionátu vo Fínsku.
