Koľko ste toho naspali od nedele, keď ste so slovenskou reprezentáciou vybojovali na majstrovstvách sveta v Helsinkách strieborné medaily?
„Každú noc som si pospal asi tak štyri až päť hodín.“
Ako vyzerala noc v Helsinkách so striebrom?
„Bola krátka. Z finálového zápasu sme sa vrátili neskoro. Bola viac ako jedna hodina po polnoci. Oslavovali sme s hráčmi a potom sme si posedeli v úzkom kruhu realizačného tímu.“
Koľkokrát vás hráči vyhadzovali do vzduchu?
„Len raz. Zalietal som si na pódiu pred davom v Bratislave.“
Trvala cesta z Fínska na Slovensko dlho?
„Let prešiel rýchlo, ale ulicami Bratislavy to bolo dlhšie, zato nádherné! Na margo autobusu, ktorý nás viezol, sme si vypočuli rôzne názory, ale chlapci, ktorí už získali medaily predtým, povedali, že toto bolo najlepšie. Otvorený autobus bol fantastický a aj preto si to každý tak užíval. Miro Šatan s Mišom Hanzdušom vraveli, že keď ich viezli v zatvorenom autobuse, nebola interakcia medzi nimi a divákmi taká, ako teraz. Bol to výborný nápad.“
Mali hráči medzi zápasmi na turnaji povolené pivo?
„Nekontroloval som ich. Každému chlapcovi som veril a viem, že to nikto nezneužil. Mali medzi sebou lídrov, pri ktorých by si to asi nikto nedovolil. Všetci vedeli, za čo a koho bojujú.“
NIKDY SOM NIKOHO NEPONÍŽIL
Kam môže hráč zájsť v obrannej reakcii, keď ho kritizujete?
„Bol som vždy za to, aby si každý môj zverenec povedal svoj názor a mal úctu voči mne. Nikdy by som hráča neponížil, tobôž nie v reprezentácii. V nej sú predsa chlapci, ktorí hrajú za česť svojej krajiny. V klube je to iné. Tam si môžete otvoriť ústa viac, ale nikdy som svojich hokejistov neponižoval a ani na nich hanlivo nekričal. Nebudem zapierať, v šatni padnú aj tvrdšie slová, ktoré patria skôr do krčmy, ale iba v rovine, aby sme tím nabudili a nie urážali. To je veľký rozdiel.“
Koľkokrát ste museli v Helsinkách zvýšiť v kabíne hlas?
„Negatívne ani raz. Skôr som zvyšoval hlas preto, aby som mužstvo vyburcoval. Ale ani to nebolo veľakrát potrebné. Tím bol vyspelý a mal svojich vodcov, ktorí vedeli, čo majú hovoriť.“
Počúvali vás mladí hráči bez problémov?
„Nebol s nimi žiadny problém. Mali svoje idoly ako Chára či Handzuš. Videl som to pri prvom ich stretnutí s nimi. Niektorí sa pozerali s vypúlenými očami a nevedeli, či im majú tykať, alebo vykať. Naživo ich stretli prvý raz. Hltali každé slovo, ktoré starší hráči povedali. Aj za nepriaznivého stavu ich držali nad vodou a vlievali im vieru v lepší výsledok. Bola to fantastická partia.“
Kto najviac žil na striedačke?
„Prekvapil ma Branko Radivojevič. Behal po nej hore-dole a každého burcoval. Nebol agresívny, ale emotívny. Všetko prežíval s veľkým srdcom, a to sa mi páčilo. Každý gól ho neskutočne vystrelil do vzduchu.“
Kedy zapadol do seba posledný kúsok mozaiky a povedali ste si, že vaše mužstvo je schopné urobiť čokoľvek?
„Po zápase s USA. Do zostavy prišiel Michal Handzuš a vyhrali sme ho. Všetci cítili, že môžu stúpať vyššie.“
Máte od lekárov zákaz rozčuľovať sa?
„Zakázané to nemám, ale nechcem to robiť. Mám svoj vek a zdraviu to neprospieva.“
Poslali vám vaši lekári, ktorí sa starajú o vaše zdravie, blahoprajné esemesky?
„Samozrejme. Môj kardiológ mi ich poslal dokonca tri.“
Ktoré z prianí bolo najkrajšie?
„Určite od Miroslava Kissa, s ktorým sme boli spoluhráči a hrával kedysi aj za Košice. Celý čas som si ho strážil, ale v utorok omylom aj vymazal, čo mi je veľmi ľúto. Bolo to niečo nádherné. Nepamätám si doslovný jeho prepis, ale stálo v ňom, že anjeli určite existujú a jeden si práve číta túto správu. Stisol som nesprávne tlačidlo a bolo po ňom... Škoda.“
MAGICKÁ ATMOSFÉRA
Čo bolo pre vás najkrajšie na oslavách so slovenskými fanúšikmi?
„Určite to bol dav na Námestí SNP. Keď vás čaká viac ako štyri hodiny dvadsaťtisícový dav v dobrej nálade, donúti vás to zamyslieť sa nad tým, že ste niečo pre národ urobili. Čakali tam len preto, aby nás videli. To je niečo neskutočné. Tí ľudia si to vážili a boli sme si istí, že sme im spôsobili veľkú radosť.“
Máte spočítané, koľko rozhovorov a návštev ste od pondelka absolvovali?
„Po návrate to bolo prvý deň ešte dobré. Boli sme stále s tímom. V utorok som sa zobudil, začal o ôsmej a skončil večer o jedenástej len s krátkou prestávkou na obed.“
Manželka sa na vás nehnevala, že ste preč tak dlho a neponáhľate sa za ňou?
„Vedela, že po takomto úspechu to nepôjde hneď a pochopila to.“
Povzbudzovala vás vo finále priamo v Helsinkách?
„Nie, lebo sme mali na návšteve vdovy po obetiach leteckej katastrofy v Jaroslavli. Zastúpil ju však zať Róbert Petrovický.“
Podpichol vás, že ešte máte čo robiť, aby ste dorovnali jeho zlatú medailu z Göteborgu?
„Skôr mi gratuloval k striebru.“
Tykal vám niektorý z hráčov?
„Ja im tykám všetkým, oni mne vykali.“
KOMPLEXNÝ TENISTA
Koľko voľna si teraz doprajete?
„Mám nejaké problémy so zdravím, takže sa najskôr povenujem návštevám u lekárov a potom sa uvidí.“
Tešíte sa na nedeľu a váš obľúbený tenis?
„Chcel som si ho zahrať už dnes, ale zrejme to ešte odložím. Postupne nabehneme na rytmus pondelky - štvrtky a vložené nedele. S kamarátom Erichom Cviertnom, ktorý je asistentom trénera žilinských futbalistov, som už bol v kontakte a čoskoro si zahráme.“
Čo vám ide z tenisu najlepšie?
„Všetko! Som komplexný hráč, cha-cha...“
OTÁZKY Z E-MAILOV ČITATEĽOV NÁŠHO DENNÍKA
Uvažujete o zaradení Marka Daňa do reprezentácie?
„Vzhľadom na svoj vek je Marko veľmi kvalitný hráč a budeme ho pozorovať, ako sa prejaví v najbližšej sezóne. Určite však počítame s typmi hokejistov, ako je on. Do reprezentácie chceme zapracovať čo najviac takých chlapcov.“
Čo urobíte s vašou populárnou košeľou?
„To nechám na manželku. Tá si s ňou určite poradí.“
Myslíte si, že Slovensko môže každý rok bojovať na šampionáte o medaily?
„Bojovať áno, ale nie je reálne, aby sme každý rok nejaký kov aj priniesli. Nemáme toľko kvalitných hráčov, aby sa nám to vždy pošťastilo. Fanúšikovia akosi zabúdajú, že napríklad taká Kanada čaká na akúkoľvek medailu zo šampionátu už tri roky.“
Čo vám vŕtalo v hlave, keď ste na Námestí SNP v Bratislave videli viac ako 20-tisícový dav?
„Bol to pre mňa neskutočný zážitok. Nikdy by som neveril, že taký výsledok dokáže narobiť s ľuďmi takéto divy. Všetkým do jedného za to ďakujeme. Celá tá cesta z letiska na námestie trvala viac ako dve hodiny a dovolím si povedať, že nám kývalo viac ako stotisíc ľudí. To sú momenty, ktoré sa človeku vryjú do pamäti na celý život.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára