Odchod žiadneho človeka nezostane bez trúchlenia. Ak odíde významný predstaviteľ krajiny, smúti celý národ. Šport na medzinárodnej úrovni stimuluje národné povedomie, prebúdza národnú hrdosť a zjednocuje ľudí.
Pavol Demitra († 36) za sebou zanechal veľmi veľa. Jeho góly v slovenskom reprezentačnom drese priniesli veľa radosti azda všetkým, čo len trochu zainteresovaným športovým nadšencom. Nebol však len reprezentantom, bol klubovým hráčom, priateľom, synom, otcom aj manželom.
Včera večer sa rozhoreli sviečky v mnohých slovenských mestách, pred hokejovými štadiónmi i v mnohých domácnostiach. Slovensko smúti, Paľo bol miláčikom národa. Bude nám chýbať z mnohých dôvodov...
Zúčastnil sa na piatich svetových šampionátoch (1996, 2003, 2004, 2005, 2007), v roku 2003 Slovensko i vďaka jeho pamätnému gólu pomedzi betóny českého brankára Tomáša Vokouna získalo bronzové medaily. S dvojkrížom na hrudi bojoval i na troch olympiádach (2002, 2006, 2010). Na tej poslednej vo Vancouveri bol jedným z vodcov slovenského tímu a stal sa najproduktívnejším hráčom turnaja. Slovensko tam siahalo na medaily. V reprezentácii odohral dohromady 77 zápasov a strelil 27 gólov. Po domácich majstrovstvách sveta sa so slzami rozlúčil s reprezentačným dresom. Ešte stále však nevylúčil návrat. Osud rozhodol zaňho. Už si nikdy nezakričíme pri jeho góloch, už nikdy neuvidíme jeho typickú gólovú oslavu so zdvihnutými rukami...
Bol to rodený hokejový talent, ktorý sa vypracoval na špičkového hráča zámorskej NHL. Začínal v tíme Ottawa Senators, odkiaľ v roku 1997 odišiel do St. Louis, kde zažiaril a zažil najúspešnejšie roky svojej hokejovej kariéry. Vytvoril tam aj silný útok s Michalom Handzušom a Ľubomírom Bartečkom na krídlach. V drese "bluesmanov" strávil osem sezón a patril medzi najlepších hráčov tímu. Počas výluky v NHL (2003/2004) odohral sezónu v Dukle Trenčín a slovenským fanúšikom predvádzal skvelé hokejové divadlo. Po návrate do zámoria začal v Los Angeles, kde sa stretol s Ľubomírom Višňovským. Nasledovali dva skvelé roky v Minnesote s "parťákom" Mariánom Gáboríkom. Posledné dve sezóny v zámorí strávil vo Vancouveri a odtiaľ potom prišiel späť na starý kontinent. Našiel si miesto v ruskom Lokomotive Jaroslavli a počas svojej prvej sezóny v KHL doslova exceloval. Robil skvelé meno slovenskému hokeju v každom kúte sveta. V tejto sezóne chcel s Lokomotivom vyhrať Gagarinov pohár. Už nebudeme počuť o jeho hetriku v KHL, už nepomôže žiadnemu tímu...
Mali ho radi všetci, ktorí s ním prišli do kontaktu. Všetci, ktorí s ním niečo zažili. V hokeji bol vždy veľkým srdciarom, dokázal strhnúť spoluhráčov i masy fanúšikov. Bol vodcom, ktorý motivoval všetkých okolo seba. V zámorí si naňho spomínajú ako na najlepšieho spoluhráča. Bol skvelým priateľom na ľade i mimo neho. Hokej miloval rovnako ako svoju rodinu a takisto mu odovzdával všetko. Koľkokrát sme sa dívali ako bojoval do posledného dychu a nevzdával sa za žiadnych okolností. Pamätáme si jeho smutnú tvár po tom, čo Slovákom len o vlások unikla historická olympijská medaila vo Vancouveri. Pamätáme si jeho slzy, keď sa v Bratislave lúčil s reprezentáciou a ľúto bolo všetkým. Jeho srdce už neudrie, už nebude plakať, slzy zostávajú len v našich očiach...
Ako hokejista sa stal národným hrdinom, pre jeho charakter si ho Slováci zamilovali. Bol príkladným človekom i športovcom. Nepoznal pýchu, nepotreboval ju. Neodmietal ľudí, nikdy nepohrdol žiadnym svojím fanúšikom. Na ľade sa správal čestne a športovo. Na sociálnych sieťach je jasne vidieť, že jeho smrť zasiahla každého. Dotýka sa to všetkých generácií. Videli sme slzy na tvári detí, jeho rovesníkov i smútok v očiach tých najstarších. Bol hviezdou počas svojho života a to nie len ako skvelý hokejista. Teraz už zostane navždy hviezdou nanajvýš na nebi spomienok...
Na Pavla Demitru náš malý národ nikdy nezabudne. Nezabudne naňho žiadne miesto na svete, ktoré poctil aspoň na chvíľu svojou prítomnosťou. Je to obrovská strata, ktorú už nejde vrátiť späť. Takéto slová sa ťažko píšu a ešte ťažšie čítajú...
Včera večer sa rozhoreli sviečky v mnohých slovenských mestách, pred hokejovými štadiónmi i v mnohých domácnostiach. Slovensko smúti, Paľo bol miláčikom národa. Bude nám chýbať z mnohých dôvodov...
Nikdy neodmietol reprezentovať
Zúčastnil sa na piatich svetových šampionátoch (1996, 2003, 2004, 2005, 2007), v roku 2003 Slovensko i vďaka jeho pamätnému gólu pomedzi betóny českého brankára Tomáša Vokouna získalo bronzové medaily. S dvojkrížom na hrudi bojoval i na troch olympiádach (2002, 2006, 2010). Na tej poslednej vo Vancouveri bol jedným z vodcov slovenského tímu a stal sa najproduktívnejším hráčom turnaja. Slovensko tam siahalo na medaily. V reprezentácii odohral dohromady 77 zápasov a strelil 27 gólov. Po domácich majstrovstvách sveta sa so slzami rozlúčil s reprezentačným dresom. Ešte stále však nevylúčil návrat. Osud rozhodol zaňho. Už si nikdy nezakričíme pri jeho góloch, už nikdy neuvidíme jeho typickú gólovú oslavu so zdvihnutými rukami...
Výborný na každom fronte
Bol to rodený hokejový talent, ktorý sa vypracoval na špičkového hráča zámorskej NHL. Začínal v tíme Ottawa Senators, odkiaľ v roku 1997 odišiel do St. Louis, kde zažiaril a zažil najúspešnejšie roky svojej hokejovej kariéry. Vytvoril tam aj silný útok s Michalom Handzušom a Ľubomírom Bartečkom na krídlach. V drese "bluesmanov" strávil osem sezón a patril medzi najlepších hráčov tímu. Počas výluky v NHL (2003/2004) odohral sezónu v Dukle Trenčín a slovenským fanúšikom predvádzal skvelé hokejové divadlo. Po návrate do zámoria začal v Los Angeles, kde sa stretol s Ľubomírom Višňovským. Nasledovali dva skvelé roky v Minnesote s "parťákom" Mariánom Gáboríkom. Posledné dve sezóny v zámorí strávil vo Vancouveri a odtiaľ potom prišiel späť na starý kontinent. Našiel si miesto v ruskom Lokomotive Jaroslavli a počas svojej prvej sezóny v KHL doslova exceloval. Robil skvelé meno slovenskému hokeju v každom kúte sveta. V tejto sezóne chcel s Lokomotivom vyhrať Gagarinov pohár. Už nebudeme počuť o jeho hetriku v KHL, už nepomôže žiadnemu tímu...
Veľké srdce na správnom mieste
Mali ho radi všetci, ktorí s ním prišli do kontaktu. Všetci, ktorí s ním niečo zažili. V hokeji bol vždy veľkým srdciarom, dokázal strhnúť spoluhráčov i masy fanúšikov. Bol vodcom, ktorý motivoval všetkých okolo seba. V zámorí si naňho spomínajú ako na najlepšieho spoluhráča. Bol skvelým priateľom na ľade i mimo neho. Hokej miloval rovnako ako svoju rodinu a takisto mu odovzdával všetko. Koľkokrát sme sa dívali ako bojoval do posledného dychu a nevzdával sa za žiadnych okolností. Pamätáme si jeho smutnú tvár po tom, čo Slovákom len o vlások unikla historická olympijská medaila vo Vancouveri. Pamätáme si jeho slzy, keď sa v Bratislave lúčil s reprezentáciou a ľúto bolo všetkým. Jeho srdce už neudrie, už nebude plakať, slzy zostávajú len v našich očiach...
Hviezda, vzor a idol pre všetkých
Ako hokejista sa stal národným hrdinom, pre jeho charakter si ho Slováci zamilovali. Bol príkladným človekom i športovcom. Nepoznal pýchu, nepotreboval ju. Neodmietal ľudí, nikdy nepohrdol žiadnym svojím fanúšikom. Na ľade sa správal čestne a športovo. Na sociálnych sieťach je jasne vidieť, že jeho smrť zasiahla každého. Dotýka sa to všetkých generácií. Videli sme slzy na tvári detí, jeho rovesníkov i smútok v očiach tých najstarších. Bol hviezdou počas svojho života a to nie len ako skvelý hokejista. Teraz už zostane navždy hviezdou nanajvýš na nebi spomienok...
Otec a manžel
Mal rodinu ako my všetci. S manželkou Máriou mal dve deti, syna Lucasa a dcéru Zaru. Dcérka mala dvojča Tobiasa, ktorý zomrel v roku 2005 štyri dni po narodení pre vážnu vrodenú chybu dýchacích ciest. Rodina Demitrovcov si tak musela prežiť ťažké chvíle. Zdravotné problémy však potom trápili aj jeho manželku, ktorá bojovala s vírusom, ktorý napadol i jej srdce a dlho sa musela liečiť. Paľo kvôli svojej rodine nikdy neváhal opustiť tím a dokázal zo dňa na deň letieť aj cez polovicu sveta, len aby bol pri svojich najbližších. Rodina bola uňho vždy na prvom mieste. Jeho synček Lucas má v súčasnosti osem rokov a hokej ho vďaka otcovi celkom pohltil, vyrastá z neho nádejný hokejista. Snáď raz bude ako jeho otec. Škoda, že mu tatino už nikdy neporadí. Už nikdy neuvidí, ako vyrastá, ako sa zlepšuje...
Zjednocovateľ
Jeho smrť označili zámorskí novinári ako "tragickú stratu". Bol ako balík výbornej nálady, ktorá zocelila každú partiu, do ktorej prišiel. Ľudia s ním boli spätí, pretože bol otvorený ku každému. Mal v sebe niečo, čo dokázalo spojiť mäsy ľudí. Zapísal sa do pamäte a do srdca všetkých, ktorí s ním pracovali. Aj jeho odchod spojil milióny ľudí po celom svete, trúchliacich a smútiacich...
Člen výnimočnej generácie
Je jasné, že odišiel jeden z hokejových géniov. Odišiel jeden z najlepších hokejistov na Slovensku i na svete. Odišiel člen starej skúsenej generácie hráčov, ktorí urobili malej krajine pod Tatrami v NHL veľké meno. Hovorilo sa o ňom ako o jednom z najkomplexnejších svetových útočníkov, mal skúsenosti na rozdávanie. Chcel dohrať poslednú sezónu v Jaroslavli a potom sa vrátiť domov. Plánoval pracovať s mládežou v Trenčíne. Jeho život a jeho kariéra je hodná knihy či filmu. Takíto ľudia by nemali odchádzať takto nešťastne a priskoro. Prinášal iným radosť...Na Pavla Demitru náš malý národ nikdy nezabudne. Nezabudne naňho žiadne miesto na svete, ktoré poctil aspoň na chvíľu svojou prítomnosťou. Je to obrovská strata, ktorú už nejde vrátiť späť. Takéto slová sa ťažko píšu a ešte ťažšie čítajú...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára